Ale ja tu ziadnu tragediu nevidim. Ano, je mi luto, ze som nevedela viac milovat. Seba aj teba. Ty vies, co myslim. A este si sem-tam buchnem hlavu o stenu, ze aka som hlupa. A aj ma zamrzi, ze som zbabelo hladala vinnika vonku.
Mur padol a pokial si sama nevybudujem iny, tak mam sancu.
Joj, bojim sa slobody (znie to hlupo, ale priznajme si to. Kolki si volime umele istoty a puta, aj ked chceme lietat?.. a vlastne ani nevediet, ci je to bezpecne..kazdy to v sebe ma.) alebo skor zodpovednosti za seba samu.
Hej moja, ty sa uz za nikoho neskryvaj.
A vraj to ani nie je take tazke.
Napada ma, ze ked sadnem na bicykel, chvilu trva, kym sa moje telo prisposobi. Boli to a nevladzem dychat a uz mam skoro pocit, ze ho radsej zahodim do travy a vykaslem sa na to.. Ak vsak vydrzim (a zatial som vzdy vydrzala :) ), pride chvilka, ked prejdem cez neviditelnu hranicu. Moje telo si zvyklo na odpor kolies, dych sa ustalil, hlava odlahcila a mne uz nic nebrani vnimat svet okolo. A hlavne tesit sa z neho. O tolku radost a krasu by som prisla, keby som to vzdala. A fakt to nebolo az take tazke..
Tak hej, bojim sa slobody, lebo som ju este nezazila, ale ak mam byt zodpovedna za ten "strasidelny" pocit tichej radosti zo zivota, tak sa predsa oplati sliapnut do pedalov.
Takto to musi byt. Jedine vtedy, ked budem slobodna ja, prestanem hladat istoty u teba alebo niekoho ineho.
Let si, ty vies, co to znamena.
Svet je vonavy. (myslim, ze vonia ako skorica ;) )
takze co za tragediu som tu chcela opisovat?
:)
