Ked som prechadzala okolo roztrusenych domov, pribehol ku mne z jedneho z nich roztomily psik a kracal so mnou. Zivot ma v tomto orieskovi zdravil a odkazoval, ze ma pocuje. A tak sme spolocne merali cestu. On veselo popri mne a ja vdacne popri nom.
Ako sme prechadzali okolo deraveho plota jedneho z dalsich domov, medzi konarmi a pletivom plota som zazrela dve tmave oci. Sledovali nas. Vlastne mna. A pocitila som strach. Vesely odkaz zivota kracal dalej popri mne a naznacoval, ze sa niet coho bat, ale strach ma zacal ohlusovat.
A zrazu stal pred nami. Cierny, velky a zlostny. Stal uprostred cesty a bol odhodlany nasu put prerusit. Strach ma uplne ovladol. Videla som len tie cierne oci ako si vychutnavaju kazde zakutie mojho strachu. Bola som nim zhypnotizovana.
V tom sa ozval moj maly spolocnik. Nebojacne a s tou istou doverou v seba a zivot, s akou kracal popri mne, dal Velkemu najavo, ze hraju dve strany. Postavil sa predo mna a jeho odvaha sa mi stala stitom.
Zivot, ktory ma v orieskovi zdravil, takto odkazoval, ze nie je dovod prestat mu verit ani v naoko bezvychodiskovych chvilach.
Ostatne sa uz stalo rychlo. Velkeho cierneho prekvapila odvaha Maleho. Zurivost, ktora vo Velkom vzrastla ho ale vyviedla z rovnovahy a tak nahanacka, ktora nasledovala uz nepredstavovala nebezpecenstvo. Bola oslavnym behom orieska a jeho neutichajucej radosti zo zivota. Velky to chvilu skusal, ale zlost ho tazila a tak nestacil orieskovej lahkosti.
Ktovie, ci este niekedy potom zastal cestu inemu pocestnemu. Mozno ano. A mozno aj uspesne. Ale v tejto chvili zazil nieco ine. Svoj hnev, ktorym utocil, pocitil iba on sam v unavenych svaloch.
Pozdravujem ta, oriesok. Pocujem ta. J